Rozširovanie NATO sa stalo jedným z hlavných procesov, ktorými NATO prešlo po skončení Studenej vojny. Podľa kritikov je rast počtu členov Aliancie vďaka vstupu nových štátov zo strednej a východnej Európy porušením sľubu, ktorý NATO údajne dalo Rusku po rozpade bipolárneho usporiadania Európy. Vtedajšie diskusie a vyjadrenia na jednej strane medzi ministrami zahraničných vecí USA a Nemecka Jamesom Bakerom a Hansom-Dietrichom Genscherom a nemeckým kancelárom Helmutom Kohlom a na strane druhej sovietskym lídrom Michailom Gorbačovom a jeho ministrom zahraničných vecí Eduardom Ševarnadzem v Kremli 7. až 10. februára 1990, boli neskôr odporcami rozširovania NATO interpretované ako potvrdenie, že Aliancia Rusko v tejto otázke jednoducho podviedla a nedodržala svoje slovo.

Kritickým bodom celej debaty je súhlas ministra Bakera s požiadavkou ministra Ševarnadzeho, aby jurisdikcia Aliancie nebola po unifikácii Nemecka zavedená aj v štátoch východnej Európy. Avšak Baker neskôr argumentoval, že všetky stanoviská prezentované na rokovaniach v Kremli boli spojené výlučne s budúcnosťou Nemecka. Teda v skutočnosti hovoril o východe Nemecka, nie o všetkých štátoch na východ od neho. Ševarnadze neskôr potvrdil, že žiadne ubezpečenia o tom, že NATO sa neposunie za svoje pôvodné hranice, sovietskemu vedeniu v roku 1990 poskytnuté neboli. Priznáva, že diskusia o rozšírení Aliancie by v tom čase bola veľmi predčasná. Dokonca i rozpad Varšavskej zmluvy bol v tej chvíli ešte čosi nepredstaviteľné. Slová sovietskeho ministra potvrdzuje aj celkový kontext politického vývoja začiatkom 90. rokov, pretože potenciálny koniec Varšavského paktu bol spomenutý až v neskorú jar roku 1990 vtedajším maďarským premiérom Józsefom Antalom a debata o možnosti vstupu do NATO niektorými krajinami začala dokonca ešte neskôr.

Inými slovami, hoci kritici rozširovania NATO považujú diskusiu o Nemecku v roku 1990 ako potvrdenie toho, že NATO neprijme nových členov z regiónu východnej Európy, podľa archívnych dokumentov neexistovala žiadna zmienka o iných štátoch bývalého sovietskeho bloku. Nemeckí lídri nemohli sľúbiť čokoľvek tak v mene celého Západu, ako aj v mene štátov z Východu. Preto tvrdenia o tom, že NATO porušilo svoje vlastné záväzky o nerozširovaní na Východ, ktoré sa objavili nedávno po anexii Krymu a v súvislosti s expanziou na západný Balkán či južný Kaukaz, sú nepravdivé.

Napriek tomu sa od toho momentu živila debata o tom, či je Rusko pre Alianciu partnerom, rivalom, alebo nepriateľom. Ruský prezident Putin v roku 2003 deklaroval, že si nevie predstaviť vlastnú krajinu v izolácii od Európy, preto je pre neho ťažké vizualizovať si NATO ako nepriateľa. Zároveň v odpovedi na otázku o potenciálnom vstupe Ruska do Aliancie potvrdil, že nevidí dôvody, prečo by sa tak nemohlo stať. Avšak len pod tou podmienkou, že ruské postoje musia byť brané ako rovnocenné. Bohužiaľ, nateraz Rusko ostáva nielen členstvu, ale aj dobrým partnerským vzťahom s NATO pomerne vzdialené. Udalosti na Ukrajine spôsobili utlmenie politických vzťahov oboch strán a vzájomná diskusia je obmedzená len na niekoľko tém riešených maximálne pri debate na úrovni veľvyslancov.
Myšlienka rozširovania pritom naďalej ostáva pre Rusko neprijateľná, čo sa dvojnásobne týka bývalých krajín Sovietskeho zväzu. Už vstup Litvy, Lotyšska a Estónska v roku 2004 bol z pohľadu Moskvy výrazným zásahom do usporiadania postkomunistickej Európy. Všetky tri štáty boli v minulosti súčasťou ZSSR, čo ruské vedenie vnímalo obzvlášť citlivo. Podobne senzitívne je v súčasnosti voči ambíciám Ukrajiny a Gruzínska, ktoré dostali v roku 2008 na samite v Bukurešti od NATO prísľub, že sa raz stanú členmi. Ale rovnako negatívne vníma Rusko i partnerskú politiku Aliancie smerom ku krajinám západného Balkánu.

Prijatie nového člena je však od založenia organizácie, v súlade s článkom 10 Severoatlantickej zmluvy, výlučnou záležitosťou Aliancie a pozvaného štátu. A to bez ohľadu na jeho geografické umiestnenie. Žiadna tretia strana v tomto procese nemôže byť ani brzdou, ale ani urýchľovačom. Bolo tomu tak pri všetkých doterajších fázach rozšírenia, a to tak počas, ako aj po ukončení Studenej vojny. To však nemusí automaticky znamenať, že NATO má byť v týchto snahách netransparentné, alebo ich pred ostatnými štátmi skrývať. Naopak, otvorená diskusia na túto tému môže pomôcť stabilite vzťahov v celej Európe.