Vzťah s Ruskom je od konca Studenej vojny azda najsledovanejším vzťahom NATO s tretím štátom. Nie je to príliš prekvapujúce, keďže Rusko sa stalo následníckym štátom Sovietskeho zväzu, dovtedy hlavného nepriateľa Aliancie. V súčasnosti je spolupráca oboch strán veľmi obmedzená a na vysokej politickej úrovni vzájomná diskusia už niekoľko rokov prakticky neexistuje. To vytvára mylný dojem, že Rusko je pre NATO nepriateľom a bolo tomu tak okamžite od rozpadu Sovietskeho zväzu.

Tvrdenie o Rusku ako o nepriateľovi Aliancie však vychádza skôr zo subjektívnych pocitov súčasnosti ako z poznania reálií vývoja vzájomného vzťahu oboch strán za uplynulých približne 30 rokov. Tie totiž spočiatku dokonca obsahovali úvahy o Rusku ako potenciálnom budúcom členovi Aliancie. Hoci išlo v danom čase o trochu nadnesené myšlienky, predsa len vyjadrovali atmosféru, v ktorom spolupráca NATO a Ruska dlhé roky prebiehala.

Už na londýnskom samite v júli 1990 ponúklo NATO Sovietskemu zväzu dialóg namiesto konfrontácie. Bolo to ešte v čase, kedy rozpad ZSSR nebol zďaleka dokonaný, no už vtedy bolo jasné, že podmienkou budúcej stability v Európe je vzájomné zbližovanie bývalých strategických rivalov. Počas nasledujúcich rokov Aliancia podporovala dialóg a spoluprácu s inými štátmi vytváraním nových platforiem, Partnerstva pre mier (PfP) a Euroatlantickej partnerskej rady (EAPC), otvorených celej Európe, vrátane Ruska. V roku 1997 podpísali NATO a Rusko Zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti, vytvárajúc Stálu spoločnú radu NATO-Rusko. V roku 2002 úroveň vzťahu pozdvihli založením Rady NATO-Rusko (NRC). Svoj záväzok voči Zakladajúcemu aktu opätovne potvrdili na samitoch NRC v Ríme v roku 2002 a v Lisabone v roku 2010. Od založenia Rady pracovali NATO a Rusko spoločne na množstve problémov, čo sa prejavilo napríklad na koordinovanom postupe v Afganistane po teroristických útokoch na New York a Washington v septembri 2001. Čo je najpodstatnejšie, žiadnemu inému partnerovi nebol ponúknutý porovnateľný vzťah ani podobný komplexný inštitucionálny rámec. Dokonca Spojené štáty, ktoré sú pokladané za hlavného strojcu myšlienky Ruska ako hrozby či nepriateľa pre NATO, sa pod vedením vtedajšieho prezidenta Baracka Obamu v roku 2009 rozhodli pre politiku tzv. „resetu“ a odsun významnej časti svojich vojsk z Európy, čo mala byť ukážka úprimného záujmu vylepšenia vzájomných vzťahov oboch veľmocí.

Po prijatí siedmich nových členov (vrátane troch pobaltských republík) v marci 2004 a podpise Individuálnych partnerských akčných plánov s Gruzínskom a Ukrajinou ten istý rok, sa však dovtedy zmierlivý tón moskovských lídrov voči NATO výrazne zostril. Aliancia bola zo strany Ruska označovaná za hrozbu, ktorá sa nebezpečne približuje k ruským hraniciam, čo oficiálne po prvýkrát potvrdil aj ruský prezident Putin vo svojej správe o stave krajiny v roku 2007. Ku kvalite vzájomných vzťahov neprispela ani vojna Ruska s Gruzínskom a obsadenie častí jeho územia v roku 2008, ako aj najskôr formálne vypovedanie a neskôr v roku 2015 aj zastavenie plnenia povinností Moskvy vyplývajúcich zo Zmluvy o konvenčných ozbrojených silách v Európe, ktorá patrí od roku 1990 k základným mechanizmom vojenskej kontroly v regióne. Napriek tomu sa až do roku 2014 darilo obom stranám udržiavať síce citlivé, ale predsa len partnerstvo. A to vrátane základných formátov pre vzájomný politický, ale aj vojensko-technický dialóg.

Situácia sa výrazne zmenila po udalostiach na východnej Ukrajine a anexii Krymu v roku 2014, na čo NATO zareagovalo zastavením stretnutí Rady NATO-Rusko na najvyššej politickej úrovni a obmedzením akejkoľvek praktickej spolupráce. Hoci odvtedy sa pomery medzi Alianciou a Ruskom čiastočne stabilizovali a diskusia prebieha aspoň na úrovni veľvyslancov a najvyšších vojenských predstaviteľov, vo vzájomných vzťahoch pretrváva naďalej značná nedôvera. Moskva pokladá najmä posilňovanie východnej hranice NATO za nelegitímne vojenské ohrozenie, na ktoré musí adekvátne reagovať. Zabúda však na skutočnosť, že zvyšovanie vojenských kapacít NATO v tomto regióne je reakciou na agresívne konanie Ruska voči Ukrajine, ako aj požiadavku štátov, ktorých sa to týka. Rovnako tak akékoľvek úvahy o rozšírenie Aliancie smerom na východ, či už o Ukrajinu ako aj Gruzínsko, pokladá Rusko za ohrozenie svojich strategických záujmov.

Napriek tomu, že ide o komplikovanú situáciu, naďalej platí, že žiadny štát NATO nemá záujem na vojenskej konfrontácii s Ruskom. Všetky kľúčové dokumenty Aliancie za uplynulé roky týkajúce sa Ruska síce deklarujú potrebu zvyšovania odstrašenia, jedným dychom však spomínajú aj nevyhnutnosť udržiavania vzájomného dialógu. Jeho kvalita však bude závisieť od ochoty i reálnych krokov oboch strán. I keď nateraz ostáva obmedzená, štáty NATO veria, že v budúcnosti dôjde k pozitívnej zmene.