Na samite NATO vo Varšave v roku 2016 sa spojenci dohodli, že v rámci posilňovania odstrašenia a svojich obranných spôsobilostí rozšíria aliančnú vojenskú prítomnosť vo svojich východných regiónoch o predsunuté jednotky. Tie nadviažu na opatrenia na uistenie spojencov (assurance measures), ktoré boli vo viacerých krokoch postupne realizované v nadväznosti na anexiu Krymu a zvyšku Ukrajiny v roku 2014.

Rozšírená predsunutá vojenská prítomnosť (Enhanced Forward Presence) NATO je obranná, primeraná a v súlade s medzinárodnými záväzkami. Reprezentuje významný záväzok spojencov a je hmatateľným potvrdením princípu článku 5 Severoatlantickej zmluvy. Táto rozšírená aliančná prítomnosť na východe NATO sa od začiatku roku 2017 tvorila vo forme štyroch multinárodných práporov umiestnených v štyroch krajinách, pričom každý z nich zastrešuje jedna vedúca krajina a prispievajú do nich ďalší spojenci na dobrovoľnej a udržateľnej báze.

Kanada vedie prápor v Lotyšsku, Nemecko v Litve, Spojené kráľovstvo v Estónsku a Spojené štáty v Poľsku. Do estónskeho práporu so sídlom v meste Tapa a v celkovom počte približne 1 130 vojakov prispievajú okrem Britov aj Francúzi, Dáni a Islanďania. Lotyšský prápor o sile cca 1 500 vojakov, umiestnený v Adaži, pozostáva okrem Kanaďanov aj z vojakov Albánska, Česka, Talianska, Čiernej Hory, Poľska, Slovenska, Slovinska a Španielska. Do prápora v Litve so sídlom v Rukle vysielajú svoje jednotky okrem Nemcov aj Belgičania, Česi, Islanďania, Holanďania a Nóri, spolu približne 1 250 vojakov. V Poľsku je prápor umiestnený v meste Orzysz a k jeho celkovému počtu cca 1 200 vojakov prispievajú okrem USA aj Chorvátsko, Rumunsko a Spojené kráľovstvo.

Opakovane sa v niektorých kruhoch objavujú názory, že NATO rozmiestnením dodatočných vojsk na svojom východe agresívne provokuje Rusko. Podľa niektorých sa dokonca týmto pripravuje na Rusko zaútočiť, preto sa nemožno čudovať, že Moskva na to musí adekvátne reagovať. Pochopiteľne, ide nielen o skreslený, ale o zámerne upravený pohľad na historickú a logickú súvislosť udalostí, ale aj faktický stav situácie v tejto oblasti.

Kľúčové je pripomenúť si skutočnosti, ktoré k vytvoreniu eFP viedli. Ako je uvedené vyššie, išlo o reakciu na nelegálnu a silovú anexiu časti Ukrajiny, teda suverénneho a nezávislého štátu. NATO sa síce mohlo nečinne prizerať, ako si Rusko postupne po Moldavsku a Gruzínsku v rozpore s medzinárodným právom zobralo aj kus Ukrajiny, to by však muselo žiť s pocitom, že jedného dňa sa to môže stať aj niektorému z členských štátov Aliancie v jeho susedstve. Preto sa rozhodlo zareagovať tak, aby odstrašilo Moskvu od podobného konania voči svojmu územiu, avšak, aby zároveň nevyvolávalo zbytočné obavy o svojom útoku na Rusko.

Aj priemerne zdatný pozorovateľ vojenského umenia totiž uzná, že útočiť s približne 5 000 vojakmi proti vojenskej presile na druhej strane, nedáva vôbec žiadny zmysel. Na západnej hranici Ruska dnes v rámci tzv. západného dištriktu ruskej armády pôsobí spolu približne 80 000 vojakov bojových jednotiek pozemných síl, ktoré sú schopné pomerne rýchleho presunu do oblasti západného pohraničia krajiny. Naproti tomu, aj keď k práporom eFP prirátame ďalšie americké sily v Poľsku a sily litovskej, lotyšskej a estónskej armády, podiel voči ruským jednotkám schopným rýchlej reakcie bude menej ako polovičný (približne 32 000 vojakov). Podobná je situácia v prípade vojenskej techniky, kde by prevaha v prvých týždňoch konfliktu bola podľa jednotlivých zbraňových systémov 5- až 10-násobná. To, samozrejme, zďaleka neznamená celkovú vojenskú prevahu Ruska nad NATO, ale indikuje to jasne nevyrovnané kapacity v priestore pohraničia medzi Pobaltím a Ruskom v prípade úvodných týždňov regionálneho konfliktu. Rusko sa túto skutočnosť snaží opakovane deklarovať aj svojimi rozsiahlymi vojenskými cvičeniami vo svojej západnej časti. Zatiaľ posledným z nich bolo rusko-bieloruské cvičenie Zapad v septembri 2017, do ktorého sa podľa umiernených odhadov zapojilo minimálne 45 000 vojakov.

Z toho vyplýva, že eFP nemôže byť provokačnou aktivitou NATO voči Rusku, keďže má značne obmedzený vojenský význam i potenciálne využitie. Je však veľmi dôležitým symbolom aliančnej solidarity a odstrašenia, ktoré deklaruje pripravenosť NATO reagovať na akékoľvek hrozby použitia sily proti územiu ktoréhokoľvek svojho člena.