Geografické umiestnenie, ale aj niektoré historické súvislosti nášho vývoja, viedli k rozšíreniu mýtu o tom, že Slovensku by bolo najlepšie mimo akejkoľvek vojenskej aliancie. Táto neutrálna pozícia by mala automaticky viesť k zachovaniu mieru, ako aj vyhýbaniu sa negatívnym vplyvom všetkých medzinárodných kríz či konfliktov. Zástancovia tejto teórie si pomáhajú argumentom o mníchovskej zrade veľmocí voči Československu v roku 1938 a presvedčením, že rovnako ako vtedy, aj v súčasnosti by nás naši spojenci obetovali v prospech vlastných záujmov a nechali napospas svojmu osudu.

Dobrým príkladom pre zástancov neutrality je Švajčiarsko, ktorého vzor by sme podľa nich mali nasledovať. V tomto ohľade je ale dôležité pripomenúť, že Švajčiari majú vojenskú neutralitu garantovanú od čias parížskeho mieru z roku 1815 po napoleonských vojnách. A napriek tomu, že v tejto pozícii zotrvali v podstate až dodnes, aj v ich prípade nebolo zachovanie neutrality vôbec jednoduché a nevyhli sa komplikovaným obdobiam. Napríklad počas 2. svetovej vojny v reakcii na Hitlerove plány o svoje obsadenie museli mobilizovať až 850 000 vojakov a ich územie bolo viackrát narušené oboma bojujúcimi stranami. Obľúbenými príkladmi sú aj Fínsko, Švédsko či Rakúsko. Prvé dva zo spomenutých štátov sa však napriek tomu, že formálne nie sú členmi NATO, veľmi výraznou mierou zapájajú do aliančných aktivít, vrátane účasti na vojenských cvičeniach či v operáciách a misiách. Hoci sa z vnútropolitických dôvodov zatiaľ členmi NATO nestali, podľa mnohých ukazovateľov sa správajú tak, akoby nimi skutočne boli. Rakúsko síce podobné ambície nemá, nijako ho to však nezbavuje zodpovednosti za vlastnú obranu a investície do svojich ozbrojených síl. Všetky tri štáty napriek svojmu statusu míňajú na svoju obranu miliardy eur, v roku 2019 to bolo v prípade Švédska viac ako 5,5 miliardy (1,2 % HDP), Fínska vyše 3 miliardy (1,3 % HDP) a Rakúska takmer 2,5 miliardy (0,6 % HDP). Vo všetkých prípadoch pritom dôjde v roku 2020 k zvýšeniu. Platí to aj o spomínanom Švajčiarsku, ktoré v roku 2019 minulo na obranu takmer 5 miliárd eur.

V tejto súvislosti sa medzi odporcami NATO udomácnil argument o Slovensku ako moste medzi Východom a Západom. Vychádza z presvedčenia, že musíme mať blízko k obom častiam Európy či sveta, k čomu nás predurčuje predovšetkým výhodná geografická poloha. Videnie Slovenska ako mostu sa rozšírilo v 90. rokoch minulého storočia počas vlád Vladimíra Mečiara. Vychádzalo to z odmietania vtedajšieho politického smerovania SR západnými krajinami a utiekania sa vtedajšej vládnej moci na jediný možný smer, a to na Rusko. V skutočnosti nikto neuvažoval o Slovensku ako o nejakom sprostredkovateľovi a krajina sa stala nepodstatnou „čiernou dierou“ v Európe, v ktorej dochádzalo k rozkladu demokratických pravidiel a bezprecedentnému rozkrádaniu štátnych prostriedkov. Znovuobjavená úvaha o spájaní Západu a Východu je preto chimérou a fantáziou niektorých jedincov, ktorá nemá žiadny reálny základ. V prvom rade by nám dnes neutralitu nebol nikto schopný garantovať, tak ako ju nemala garantovanú ani Ukrajina a ani množstvo iných štátov pred ňou, ktoré sa stali obeťami mocenských chúťok niektorých mocností. Neplatí teda, že by neutralita, alebo lepšie povedané postavenie mimo nejakej vojenskej aliancie, automaticky zaručovalo mier či vyhnutie sa konfliktom a krízam. Príklad Ukrajiny je veľmi čerstvý a máme ho rovno za východnou hranicou. Po druhé, neutralita by nám, naopak, vzala ochranný dáždnik spojenectva so západnými mocnosťami, zvýšila našu zraniteľnosť a opäť nás vystavila vplyvu Moskvy. A napokon po tretie, neutralita by si vyžiadala rozsiahle investície do ozbrojených síl, ktoré by sa už v niektorých aspektoch nemohli spoliehať na zdieľané kapacity a spôsobilosti NATO, ako je tomu dnes. Preto žonglovať s pojmom neutrality či stredoeurópskeho mostu je v dnešnom bezpečnostnom prostredí nielen nezodpovedné, ale priam nebezpečné.