Vykresľovanie Slovenska ako malej krajiny bez vplyvu v medzinárodnej politike patrí k jednej z najobľúbenejších praktík odporcov členstva v medzinárodných organizáciách. Dvojnásobne sa to týka členstva SR v NATO, kde podľa týchto názorov hrá Slovensko (a spolu s ním aj niekoľko ďalších menších štátov) „druhé husle“ bez vážnejšieho dopadu na rozhodovanie organizácie. Podľa tohto naratívu NATO ovládajú najmä Američania, prípadne spolu s nimi niekoľko väčších európskych štátov. Ostatní sú len takpovediac do počtu a plnia rozkazy či želania iných.

Toto tvrdenie má však s realitou pramálo spoločného. Hlavným politickým rozhodovacím orgánom v NATO je Severoatlantická rada (NAC), v ktorej má každý členský štát jedno miesto a jeden hlas. Priebežne sa stretáva na úrovni veľvyslancov, v tomto formáte však prebiehajú aj stretnutia na úrovni ministrov (obrany a zahraničných vecí) a hláv štátov a vlád počas samitov. Akékoľvek rozhodnutie je prijaté len vtedy, ak o ňom existuje konsenzus všetkých členov. V prípade, že čo len jediná krajina odmietne s daným návrhom súhlasiť, rozhodnutie nemôže byť prijaté. Rovnaký mechanizmus, kombinujúci potrebu konsenzu a súčasne právo veta, platí aj pri rokovaniach v iných formátoch, či už sú to nižšie pracovné úrovne politických výborov, alebo stretnutia vojenských predstaviteľov členských štátov. Konsenzus je teda základným princípom, na ktorom je Aliancia postavená od svojho založenia. Mušketierske heslo „jeden za všetkých, všetci za jedného“ má preto v NATO opodstatnenie nielen z hľadiska spoločnej obrany, ale aj z hľadiska tvorby rozhodnutí.

Z toho vyplýva, že váha krajiny a jeho hlasu v organizácii nie je zďaleka v súlade s veľkosťou štátu, počtom obyvateľov alebo výškou jeho výdavkov na obranu. Najviditeľnejšie je to v prípade USA, ktorých výdavky v súčasnosti tvoria až 70 % výdavkov všetkých členských štátov Aliancie. Napriek tomu majú Američania v NATO rovnaký hlas ako aj Slovensko, ktorého podiel všetkých výdavkov tvoril v roku 2019 len 0,17 %. Ale rovnaký aj ako napríklad Veľká Británia, dlhodobo druhá v poradí výšky obranného rozpočtu, ktorej podiel tvoril v tomto ukazovateli 5,84 %.

Pochopiteľne, princíp konsenzu má aj svoju tienistú stránku. Tou je často zdĺhavé hľadanie kompromisu, keďže členské štáty majú nezriedka rozličné záujmy a pozície. Do rozhodovacieho procesu preto, samozrejme, vstupuje aj presviedčanie, argumentovanie či lobing. Bez ohľadu na to však často niektorý zo štátov nie je ochotný ustúpiť zo svojej pozície, a to aj za cenu, že nejaká aktivita NATO ostane vďaka tomu zablokovaná alebo nezrealizovaná. História Aliancie si takých prípadov pamätá nespočetné množstvo. V roku 2003 sa napríklad USA spoločne s Veľkou Britániou pokúsili presadiť, aby sa vojenská operácia v Iraku stala operáciou NATO. Narazili však na nesúhlas Francúzska (ale aj niektorých ďalších) a zásah proti režimu Saddáma Husajna tak napokon realizovala len „Aliancia ochotných“ bez toho, aby v nej NATO ako celok hralo akúkoľvek úlohu.

Oveľa čerstvejší je nedávny prípad vstupu Severného Macedónska. Členské štáty síce súhlasili s týmto krokom už v roku 2008 na samite v Bukurešti, ich súhlas bol však len podmienečný, keďže susedné Grécko ho blokovalo pre odmietanie oficiálneho pomenovania krajiny. Spor o meno sa podarilo prelomiť až dohodou oboch štátov v júni 2018, čo odblokovalo podpis protokolu o vstupe Severného Macedónska o necelý rok neskôr.
Historicky, občasné ťažkosti s hľadaním konsenzu viedli aj k opakovaným úvahám o inovovaní tohto princípu. Uvažovalo sa najmä o tom, že na nižšej pracovnej úrovni by mohli byť rozhodnutia uskutočňované nejakou formou väčšiny, alebo aspoň potrebou väčšej blokovacej menšiny. Nájsť však správnu rovnováhu medzi urýchlením vnútorných procesov a zároveň nepodkopaním základných princípov, na ktorých NATO stojí, sa však nikdy nepodarilo. Preto táto i všetky podobné myšlienky doteraz ostali len teoretickým cvičením bez širšej politickej podpory.