Spojené štáty v auguste 2019 odstúpili od Medzinárodnej dohody o jadrových zbraniach blízkeho a stredného doletu (INF), ktorú podpísali v roku 1987 s bývalým Sovietskym zväzom. Za toto rozhodnutie sa postavilo aj NATO, ktoré sa už mesiace predtým netajilo názorom, že porušovanie zmluvy zo strany Ruska nemôže zostať bez následkov. Nešlo teda o náhodu, ale len o vyústenie dlhšieho procesu, kedy plnenie zmluvy zostávalo len na papieri. Podľa kritikov však NATO a USA obviňujú Rusko bezdôvodne a vypovedanie zmluvy im vyhovuje, lebo chcú v jeho okolí rozmiestniť nové zbrane, ktorými ho chcú ohrozovať.
Spomínaná zmluva patrila desaťročia k jednej z kľúčových zmlúv euroatlantickej bezpečnosti. Zakazuje Spojeným štátom a Rusku vlastniť pozemné balistické rakety a strely s plochou dráhou letu s rozmedzím od 500 do 5 500 km s cieľom zníženia rizika jadrovej vojny. V prvých rokoch tejto historickej zmluvy obidve strany spolu zničili takmer 2 700 rakiet, čím sa eliminovala celá trieda zbraní.

Rusko sa však vedome rozhodlo túto zmluvu porušiť. Roky rozmiestňovalo v kontinentálnej Európe rakety stredného doletu, ktoré sú mobilné, dajú sa ľahko ukryť a sú schopné zasiahnuť ciele aj v krajinách Severoatlantickej aliancie s obmedzeným časom varovania. Opakované výzvy na nápravu členov NATO však Moskva ignorovala. Aj preto bolo iba otázkou času, kedy samotná zmluva o jadrových zbraniach stredného rozsahu stroskotá úplne. Odstúpenie od zmluvy však nevzniklo zo dňa na deň. Podozrenia USA na jej porušovanie zo strany Ruska sa po prvýkrát objavilo už v roku 2013. Washington sa síce odvtedy na diplomatickej úrovni snažil primäť Moskvu k návratu k dodržiavaniu zmluvy, no nestalo sa tak. Namiesto toho sa Rusko rozhodlo klamať o existencii nepovolenej rakety a zároveň pokračovalo v jej výrobe, testovaní a nakoniec aj v jej rozmiestňovaní.

Začiatkom februára 2019 tak USA Rusku oznámili svoje rozhodnutie pozastaviť vykonávanie zmluvy v súlade čl. 15, čo znamenalo, že ak nepríde k náprave stavu do 6 mesiacov, odstúpia od zmluvy ako takej. Alianční spojenci USA v tomto kroku naplno podporili a vyjadrili to aj vo viacerých spoločných vyhláseniach. NATO nechcelo v prechodnom čase ostať pasívne, ale rozhodlo sa taktiež vplývať na ruské rozhodnutie, či už komunikovaním jasných posolstiev, alebo aktívnejšími vojenskými cvičeniami. Rusko však na tieto výzvy naďalej nereagovalo, naopak, pokračovalo v rozmiestňovaní inkriminovaných rakiet SSC-8 (známe aj pod označením 9M729). Navyše, ruské porušenie Zmluvy o INF nie je jediným porušením kontroly zbraní. Porušuje tiež svoje záväzky vyplývajúce z Dohovoru o chemických zbraniach, Zmluvy o konvenčných ozbrojených silách v Európe a Zmluvy o otvorenom nebi.

Napriek tomu, že zmluva o INF už v podstate od začiatku augusta 2019 neplatí, keďže Rusko ju v reakcii na americké konanie recipročne taktiež formálne vypovedalo, NATO nemá záujem o preteky v zbrojení. Naďalej sa cíti viazané medzinárodnými záväzkami kontroly zbraní a odzbrojovania. Zároveň nijakým spôsobom nezneužilo a ani neplánuje zneužiť situáciu na rozmiestňovanie nových zbraní či zo zeme odpaľovaných rakiet. Postavenie sa za rozhodnutie USA zároveň nebolo len aktom solidarity bez adekvátnych informácií. Naopak, predchádzali mu dlhé diskusie najmä na úrovni ministrov zahraničných vecí, obrany a veľvyslancov NATO a výmeny explicitných informácií o porušovaní zmluvy. Rovnako tak opakované výzvy Rusku, aby poskytlo vierohodné dôkazy o jej dodržiavaní, naposledy približne mesiac pred jej vypovedaním. Keďže sa tak nestalo, režim kontroly zbrojenia ostáva nateraz výrazne oslabený. To však neznamená, že sa k jeho posilneniu nedá pri dostatočnej vôli zainteresovaných strán opätovne vrátiť.