V prvom rade treba uviesť, že investície do obrany, merané zvyčajne v percentách HDP, sú investíciami do vlastných ozbrojených síl, pretože neexistuje niečo ako „spojenecké ozbrojené sily“ a „obranný rozpočet NATO“. Hoci je pravdou, že aj NATO ako organizácia disponuje istým spoločným balíkom peňazí na svoju prevádzku, jeho výška je len zlomkom oproti celkovým obranným výdavkom všetkých členských štátov dokopy. Pravdou je i to, že v roku 2006 bolo ministrami obrany NATO dohodnuté, že členské štáty budú vynakladať na svoju vlastnú obranu minimálne 2 % svojho HDP.

Toto tvrdenie má s realitou pramálo spoločného. Hlavným politickým rozhodovacím orgánom v NATO je Severoatlantická rada (NAC), v ktorej má každý členský štát jedno miesto a jeden hlas. Akékoľvek rozhodnutie je prijaté len vtedy, ak o ňom existuje konsenzus všetkých členov. Konsenzus je teda základným princípom, na ktorom je aliancia postavená od svojho založenia. Mušketierske heslo „jeden za všetkých, všetci za jedného“ má preto v NATO opodstatnenie nielen z hľadiska spoločnej obrany, ale aj z hľadiska tvorby rozhodnutí. Z toho vyplýva, že napríklad USA má v NATO rovnaký hlas ako Slovensko.

Rozšírená predsunutá vojenská prítomnosť NATO je obranná, primeraná, v súlade s medzinárodnými záväzkami a je hmatateľným potvrdením princípu článku 5 Severoatlantickej zmluvy. Išlo o reakciu na nelegálnu a silovú anexiu časti Ukrajiny, teda suverénneho a nezávislého štátu. Tento krok nemôže byť provokačnou aktivitou NATO voči Rusku, keďže má značne obmedzený vojenský význam i potenciálne využitie. Je však veľmi dôležitým symbolom aliančnej solidarity a odstrašenia, ktoré deklaruje pripravenosť NATO reagovať na akékoľvek hrozby použitia sily proti územiu ktoréhokoľvek svojho člena.

Prijatie nového člena je od založenia organizácie, v súlade s článkom 10 Severoatlantickej zmluvy, výlučnou záležitosťou aliancie a pozvaného štátu. A to bez ohľadu na jeho geografické umiestnenie. Žiadna tretia strana v tomto procese nemôže byť ani brzdou, ale ani urýchľovačom. Bolo tomu tak pri všetkých doterajších fázach rozšírenia, a to tak počas, ako aj po ukončení studenej vojny. To však nemusí automaticky znamenať, že NATO má byť v týchto snahách netransparentné, alebo ich pred ostatnými štátmi skrývať. Naopak, otvorená diskusia na túto tému môže pomôcť stabilite vzťahov v celej Európe.

Spomínaná zmluva zakazovala USA a Rusku vlastniť pozemné balistické rakety a strely s plochou dráhou letu s rozmedzím od 500 do 5 500 km. Rusko sa však rozhodlo túto zmluvu porušiť a rozmiestňovalo v Európe rakety, ktoré sa dajú ľahko ukryť. Opakované výzvy na nápravu členov NATO však Moskva ignorovala. Napriek tomu, že zmluva o INF od augusta 2019 neplatí, NATO nemá záujem o preteky v zbrojení. Naďalej sa cíti viazané medzinárodnými záväzkami kontroly zbraní a odzbrojovania. Zároveň nijakým spôsobom nezneužilo a ani neplánuje zneužiť situáciu na rozmiestňovanie nových zbraní.